22.10.2018 ( Máriino svetlo )

Môj Pán ( bol som mladučkým sluhom ) ma zobral so sebou do podzemia. Bol menšej postavy, na tú dobu výnimočne nevykŕmený postarší veľmož. Ocitli sme sa v miestnosti plnej starožitností od výmyslu sveta. Bol som tu prvý raz. Pán mi nikdy nevenoval pozornosť a aj keď so mnou hovoril, nebol som adresátom jeho otázok ja. Hovoril sám so sebou. Nikdy som neodpovedal na otázky ( bolo by to neslušné a aj zakázané ) svojho pána.

„Á, čo to tu máme?“ pán podišiel k začmudenej sklenenej banke ( rozmerov väčšieho dnešného skleneného čajníka).  Na hrdle mala objímku a na nej bola upevnená rukoväť zo železného drôtu na zavesenie alebo prenášanie.

Pán nazrel dnu a banku naklonil aj ku mne, aby som uvidel na dno. Bol tam posledný kúsok sviece. Mal som jednoznačný pocit, že už dlho nevydrží. ( V tom čase som zažínal sviece dennodenne. )

Pána už nič iné ( bolo tam nezmerné množstvo fascinujúcich predmetov ) nezaujímalo, bol vo  vytržení z banky. Bolo mi jasné, že našiel niečo mimoriadne. Hneď to potvrdil aj slovami:

„Veď je to Máriino svetlo “

Čosi mu prebehlo mysľou. Neotáľal, sviečku zapálil. Banka sa rozsvietila modrofialovým svetlom ( ako plyn na sporáku ). Svetlo bolo jednoliate, bolo identifikovateľného guľovitého tvaru, presahujúce banku ( cca  50 cm priemer ), ale bolo priehľadné, lebo banku som naďalej videl. Zarazilo ma, že pána svetlo nepáli, lebo zasahovalo aj rukoväť z drôtu, ktorú držal holou rukou.

A už sa ja rozbehol ( ak sa to dá tak povedať ).

Cestou z podzemia sme prechádzali cez veľkú miestnosť, v ktorej som tiež ešte nebol, vysoký strop s kazetovým dreveným podhľadom. Keď sme sa dostávali z podzemia hore po schodoch, jeho zámer nevedomky ( ale radikálne ) ukončila jeho manželka, ktorá sa aj s inou dvornou paničkou zjavila na schodoch. Pán inštinktívne odskočil za roh na medziposchodie a banku skryl za svoj chrbát...

... niečo sa ešte odohralo...

Následne urobil niekoľko opätovných pokusov, ale banka po určitom čase sama zhasla a do želaného cieľa ( o ktorom som nevedel ) sa mu nepodarilo prísť.

Chcel som mu úprimne pomôcť ( však  bolo mojou celodennou náplňou mu slúžiť ). Napadlo ma, že banku by nemal držať priamo rukou, ale na nejakej nevodivej palici. Napadlo ma , že v pivnici na blízkej fare ( bola zo súčasnosti ) je stará vyhorená neónová trubica.

Keď som ju bol zobrať, načapala ma gazdiná. Zistil som to podľa nasledovného.

Bola zima, ja som čupel za plotom, medzi mnou a farským dvorom bol potôčik ( polo zamrznutý ). Gazdiná práve vyšla z dverí, pozerá na mňa a hovorí:

„Prezradil ťa prievan. Zobudila som sa takto uprostred noci a teraz navyše nemôžem zaspať.“ Bola to veľmi príjemná babka ( pravdepodobne ma vychovávala, lebo ma dôverne poznala ).

„Ja som si tú trubicu bol len požičať“ prvý raz som prehovoril. ( Trubica ležala pri gazdinej ) .

„Dobre vieš, že takto sa veci nepožičiavajú“.

Prebehlo mi mysľou, ako zaťažko by mi pripadlo realizovať  to „oficiálnou“ cestou ( Cez deň som sa nemohol vzdialiť od pána ). No s gazdinou som súhlasil.

„Budem si ju môcť teda zobrať?“

„Ale ešte nie, lebo sa hnevám“ odpovedá veselo gazdiná.

„A kedy?“

„Najskôr o hodinu“.

„Ale veď je vonku zima“

„No však dovešiam bielizeň a potom ti ju dám. Chcem ťa mať aspoň trochu pri sebe.“

Po vyvesení prádla sme spolu kráčali ( šla ma odprevadiť ) smerom k pánovej usadlosti. Najprv som zbadal v snehu zlatú mincu ( cca 5cm ).

„ Aha“ zodvihol som ju a daroval som ju gazdinej. Potom som následne našiel dve (veľmi veľké ) strieborné mince. O tých som vedel, že ich musím zdvihnúť nenápadne a musia ostať utajené. Vycítil som, že súviseli s pánovou bankou, ale nevedel som ako.

Stretli sme dve dievčatá, ktoré išli oproti nám ( zrazu bolo vidno ). Gazdiná im hovorí.

„Aha Paľko mi dal túto zlatú mincu, aby som vám kúpila krásne fialky“. Veľmi som sa hanbil a nerozumel som , prečo si gazdiná vymýšľa.

Boli sme s pánom opäť v podzemí. Mal so sebou neónovú trubicu....

Predmet na nejakom stojane ( v dnešnej  podobe  trasľavej hlavy na pružine ) sa sám od seba rozkmital a súril pána , aby použil neónovú trubicu.

Mňa náhle prenikla obrovská úzkosť. Rozbehol som sa ukryť do rohu.

... niečo sa ešte odohralo...

„Si verný sluha a čistého srdca. Tvoja vernosť a čistota ma zachránila. Aká hlúposť. Že vraj Máriino svetlo. Panna Mária by predsa takú pošetilosť nikdy neurobila.“

Tajomne dodal: „ Boli by sme uvoľnili veľmi mocnú, ale veľmi temnú silu. Poď zoberiem ťa do kaplnky. Asi budeš pokrstený. Potrebujem to zistiť.“

Po chvíli sme sa ocitli v kaplnke. Pán zacengal na zvončeku. Odniekadiaľ sa vynoril mních.

... niečo sa ešte odohralo...

„Od teraz sme bratia v Kristu“ slávnostne mi hovorí pán.

„Napíšeš závet“ pán hovorí mníchovi. „ Môj sluha sa stane mojím dedičom. Závet tu budeš strážiť. “

Potom prehovoril ku mne „ A ty budeš sme chodiť po nociach sa vyučovať. Nebude to ľahký chlebík, vo dne slúžiť a v noci sa učiť. Budeš učeň, mučeň “ dodal pobavene.

IV. 2012 (babská akcia)

Zomlelo sa to brutálne ( rýchlo aj brutálne ). Chlapík sa škaredo pozrel na Elenku a teraz nehybne leží na dlážke. "Idem to ohlásiť. Aké číslo to mám vytočiť?" Pýta sa Elenka Editky. "Ci, z tohoto ju predsa nebude možné vysekať." prebehlo mi mysľou. " A načo by si to ohlasovala, veď sme ho schopné odpratať aj samy." hovorí zrazu Editka a všetkým sa uľavilo. "Najlepšie to bude na ceste." niekto zahlásil a mal som pocit, že tým zaskočila len mňa. Vybrali si poľnú cestu, metrovú jamu považovali za dostatočnú a chlapíka zahádzali kamením. Keď to prišla babka skontrolovať, všetky sprdla, prečo navŕšili kamene nad chlapíkom nad úroveň cesty. " Aby, keď to uľahne sa to zrovnalo" ozvala sa celkom logická odpoveď. No babka ešte vehementnejšie zaprotestovala a vyhlásila. " Vy ničomu nerozumiete" pokrútila hlavou a tým sa predchádzajúca vražda zmenila na diskusiu o technike zarovnania povrchu vozovky....

III.2012 ( milá vila )

Kráčal som chodníkom paralelne s morskou plážou, vzdialeným približne 500 m od mora. Tipujem, že to bolo niekde pod Benátkami, mimo osídlenej zóny. Obzeral som sa po mieste, kde by som sa na chvíľu vystrel. Uľahčila mi to baba, ktorá na mňa mávla. Nebola štíhla na rozdiel od svojej spoluležiacej, ale bola pekná a príjemného vzhľadu a za svoje proporcie sa nemusela hanbiť. Srdečnosť a bezstarostnosť, ktoré z nej sálali, potvrdzovali, že kvôli pár kilám si nebude robiť zo života pakáreň...Potešil ma jej nečakaný záujem, strávil som tam veľmi pekný podvečer v konverzácii prevažne s ňou ( vysvitlo, že spoločníčka je jej sestra ) a jej bezstarostnosť sa preniesla aj na mňa. Niekde z hĺbky sa vynorilo malé podozrenie, prečo si vybrala práve mňa.Vycítila to, usmiala sa a prehovorila:„Aby si sa zbytočne neomýšľal, potrebujem opraviť len jednu stoličku“. Prekvapene a aj s úľavou som sa na ňu pozrel. Ona sa len otočila a postavila predo mňa taburetku. Bola z hotelovej izby a nechcela mať opletačky s domácou. Pozorne som si ju prezrel. Bola na nej odpáraná vrchná poduška. Najprv ma napadlo to jednoducho zošiť, ale potom som tam zbadal staré nadtrhnuté lepiace pásky. Tie dokazovali, že je to stará záležitosť. „Opäť to len prelepíme páskou“ a ukázal som na miesta kde a problém bol vyriešený.

Onedlho sme kráčali  spolu, vychutnávajúc si atmosféru zapadajúceho slnka. Raz nám skrížil cestu nepretržitý zástup ľudí, vracajúci sa priečnym chodníkom od mora. Zástup sprevádzal závan chladu totálne v rozpore s tým, čo by človek očakával od ľudí oddychujúcich a vracajúcich sa od mora. Pri tom som si uvedomil, že sme v obytnej zóne a kráčali sme ulicou. O chvíľu nato som sa ocitol vo veľkej jedálni prímorskej vily. Privítala ma ich stará mama, ktorá práve prichádzala z vedľajšej izby. Pri letmom pohľade tým smerom sa mi zamarilo, že tam niečo ležalo na zemi a že stará mama si utiera ruky od krvi... Jedáleň sa napĺňala. Postupne vstupovali bratia ( stále som ani nepoznal mená ich sestier ! ), jeden zabiják väčší od druhého. Tí ma ani neregistrovali, rovno si sadli za stôl a medzi sebou sa bavili. Na rozdiel od ich otca, ktorý keď vstúpil, podišiel ku mne. Miesto podania rúk len mi chladnokrvne dohovoril: „Ak si sa žiadostivo čo len dotkol mojej dcéry, nedožiješ do rána“. Len som roztrasene potvrdil, že sa nemusí vôbec znepokojovať...

Ona zostávala naďalej v pohode, usadila ma vedľa seba a z dialógov s ostatnými sa potvrdzovalo, že je miláčikom celej rodiny.

Nečakane sa zotmelo, vybehol som predo dvere. „Tornádo“ vykríkol som a očakával som, že sa rozbehneme niekde schovať.

„Jéééj“ zavola Ona a pribehla ku mne. „Naozaj, to je supééér“. Po pár sekundách som ju musel vtiahnuť dnu. Smršť sa blížila, sklené dvere sa začali triasť a vydúvať do vnútra. Ľahol som si na chrbát a zaprel sa nohami do skla. Ležal som meter nad zemou, neriešil som na čom...Udržal som nápor z vonka. Osadenstvo sa bavilo ďalej, môj heroický čin ostal bez odozvy. Zostali sme traja. Stará mama Ona a ja. A ešte mačka. Správne povedané mačiatko. To zrazu vyskočilo na predlaktie starej mame zadraplo do nej pazúry a zúrivo jej zahryzlo do predlaktia, nato urobilo to isté aj mne. Chcel som ju šmariť o zem a zašľapnúť, ale Ona mi povedala:“Nie nerob to, od teraz už nebude môcť od starej mami odísť“

V zadnej časti vily bolo počuť buchot vracajúcich sa bratov. Stará mama vstala a šla im v ústrety. Nasledovali sme ju. V zadnej chodbe ukladali bratia bedne do radu. Boli v nich čerstvo vykopané zvyšky mŕtvol so zlatými zubami, s náramkami a náhrdelníkmi. „Cintorínoví lupiči“ prebehlo mi hlavou. Stará mama s uspokojením pokývala hlavou a všetci sme sa presunuli do kuchyne. Zatiaľ som sa nič nepýtal. Pred večerou som sa ako zvyčajne prežehnal, žalúdok som mal stiahnutý, ale neriskoval som nejesť. Po večeri som sa odvážil opýtať:“To sú skutočne veci z cintorína?“. Na to mi odpovedal otec:“Čím viac sa dozvieš, o to menšia je pravdepodobnosť, že sa z tadiaľto dostaneš“. Odvtedy som bol poslucháčom proti svojej vôli.

„Ako Ti chutilo?“ pýta sa ma Ona. Nemusel som nič odpovedať. Len sa chápavo pousmiala a pokračovala: „My túto stravu milujeme, len nám z nej slabnú zuby“, na to stará mama vytrčila zuby v zdrvujúcom úsmeve. Čo som videl si nechám pre seba, ale verte mi, nechcem to vidieť znova...

Ona s jej sestrou ma zobrali na obhliadku vily. Cez kuchyňu ma zobrali do komory. Čakal som menšiu špajzu, na miesto toho to bola priestranná jaskyňa. Ona sa rozbehla k veľkému stolu, po boku s mantinelmi ( ako vyzdvihnutá plochá drevená vaňa ). V nej plávali jablká ( ako zo suda s kyslou kapustou ) v nejakej želatíne. Ona  vo vytržení kričí: „ Jééj jabĺčka v umrlčej šťave, moja najobľúbenejšia pochúťka na raňajky !!! “ . Pri ďaľších predstavovaných exponátoch som to neriskoval a snažil  sa dívať len na ňu, dúfajúc, že nezačne niečo koštovať....Vyšli sme do záhrady. Bol to obrovský pozemok zahŕňajúci lúky, vlastný les...Prechádzka mi robila veľmi dobre. Milá vila sa konečne stratila z dohľadu a s ňou desivé momentky. Prudko sa rozfúkalo. Vietor kvílil, my sme boli na okraji lesa. Ocitol som sa sám s jej sestrou. Ťahala ma do lesa ukryť sa pred víchrom. V tom sa začala vyzliekať. „Poď rýchlo, konečne sme chvíľu sami“. Bola nádherná, bola v nej túžba aspoň chvíľkového úniku z tej hrôzy, bola neodolateľná. Ale ten chvíľkový moment prekvapenia a nevhodná spomienka na varovanie otca ma prinútili otočiť sa a rozbehnúť sa preč s rozbúreným testosterónom a adrenalínom. Ďaleko som neušiel. Pohodili ma zviazaného na dlážku. „Ako je to možné? Čo budeme s ním robiť?“ prehovoril otec. „Pri večeri sa prekrižoval“ skonštatovala stará mama. „Také mäso je pre nás nestráviteľné“ dodala.

II.2012 ( na rybačke )

Alfonso dočítal a vybral z kufra loďku ( pre 4 osoby s dvoma veslami )... Stál som v nej s Matúšom a díval sa pred seba na prístavnú jednoposchodovú budovu, ktorá miesto okien mala na sebe široký spevňovací oceľový pás. V strede bola veľká rozvodná skriňa s jedným malým okom ( aké sú aj na autách na odťahovanie ). Matúš držal jeden koniec oceľového lanka s karabinou, druhý bol pripevnený o čelo našej loďky. Prirazil som loďku bližšie k budove. Matúš skúšal a skúšal a skúšal zakvačiť karabinu, ale nič. Vystriedal som ho, ale on mi ustúpil tak, že ostal visieť na tej rozvodnej skrini.  Očko bolo ohnuté, ale karabina zacvakla. Mohli sme vyraziť na prieskum. Voda bola špinavo zelená, nepriehľadná. Hneď za rohom budovy sa nám otvoril pekný výhľad s veľmi blízkym priehradným múrikom. Vyrazil som okamžite k nemu ( veslovaním ) , Matúšovi sa to vôbec nepozdávalo. Aké milé bolo prekvapenie, keď sa z múrika vykľul len špeciálny oddeľovač kalnej a nádherne priezračnej vody. To už ma Matúš vôbec nemohol zadržať, prehodili sme loďku cez múrik. Kochali sme sa pozorovaním morského dna ( s hĺbkou do 10 m ) a rôznofarebných živočíchov. Mierne ma síce zarazilo, že vodná hladina mala dosť výrazný sklon, ale aspoň sme nemuseli veslovať . Ocitli sme sa v prímorskej ulici neznámej krajiny. Pri vystupovaní po schodíkoch nám zamávala elegantná slečna v nekrikľavých červených letných šatách a nevtieravým spôsobom sa nám ponúkla robiť sprievodkyňu. Dôverne sa ma jednou rukou chytila okolo ramena a druhou ukazovala na ich kultúrne pamiatky. Veľmi ma zaskočilo, že hovorila po slovensky. Nemala cudzojazyčný prízvuk, ale prímorský. Ešte záhadnejšie bolo, že mi neodpovedala priamo ani na jednu otázku. Nevedeli sme kde sme, akou rečou hovoria, čo robia,.... No všetci boli z nás vo vytržení, lebo sme mali loďku. Vysvitlo, že sme jediní čo môžeme ísť chytať ryby. Keď sme súhlasili, vypukli priam šialené ovácie. Všetci po slovensky vykrikovali: „ idú chytať rybičky, idú chytať rybičky “. Vystupovali sme pomali ulicou hore cez davy skandujúcich ľudí. Naša sprievodkyňa mi dávala pocit bezpečnosti. Ten sa začal pomaly vytrácať potom, ako ku mne pristúpil asi 13 ročný chlapec, ale miesto podania ruky mi ju obchytkával so zle zamaskovaným lačným výrazom. O chvíľu na to mi niekdo zozadu skúšal bicepsy. Popritom v rámci ohlušujúceho skandovania sa mi dostalo do uší: „ Vy budete mať rybišky a my masko, vy budete mať rybišky a my masko,... “ .  Začal som tuhnúť, ale snažil som sa rozdávať naivné úsmevy hrdinov dňa aj naďalej. Vošli sme do loďky a aby sme nevzbudili podozrenie, spýtal som sa sprievodkyni, kam je optimálne nahodiť udice. Naoko sústredene sme sa dívali na plaváčiky na hladine. Matúšovi som na šťastie nemusel nič vysvetľovať. Keď som zrazu zavelil: „Mizneme !!!“ zdrapol veslo a predvádzali sme olympijský výkon. Dav ryčal, vrhal sa do vody, ďalší vyťahovali člny. Bolo to zbesilé ... Keď sme sa blížili k múriku objavil sa vrtulník, na našu obrovskú úľavu náš. O chvíľu sme sa aj s člnom ocitli vo vzduchu a nenásytné hrdlá pod nami sa zmenšovali a zmenšovali ....

I.2012 ( knižnica )

Stúpam, pod sebou mám priestranné štvorcové nádvorie. Budovy okolo mňa sú vysoké, ale nepôsobia zvieravým dojmom. Sedím na knihovničke ako na koni, rukami si pridŕžam prednú časť, kolenami zľahka pritláčam knihy v dvoch poličkách. Nádvorie podo mnou sa zmenšuje, dosahujem úroveň vrcholov nižších budov. Zrazu sa ocitám v oblakoch a zrýchlenie dosahuje viacnásobok g. Čo je nepríjemné, roztočilo ma. Neviem, či prudko padám, alebo stúpam. Knižky sa zbláznili tiež a svojvoľne vyletujú z knihovničky. Kŕčovito sa držím vrchnej dosky. Zrýchlenie konečne ustalo a ja s vypätím posledných síl a so šťastím pristávam na nádvorí. Keď sa rozhliadnem, vidím pred sebou veľký dubový stôl, za ním sedí Lukáš ( v strede obrovskej knižnice s vysokým preskleným kupolovitým stropom) . Okolo stola a Lukáša široko ďaleko nič. Usmejem sa na neho, ale on ma nepoznáva. Naopak, stroho sa mi prihovára:

„ Pane, za nepovolené pristátie v knižnici a stratené knižky budete musieť zaplatiť pokutu“. Nemôžem uveriť vlastným ušiam. Len, len, že som si zachránil holý život a takýto byrokratický postoj.

Odpovedám:

„ Dúfam, že máte knižnicu poistenú aj proti padajúcim knihám.“ Na prekvapený Lukášov výraz ukazujem prstom smerom k stropu, ktorý prerážali prvé padajúce knihy....

I.2012 ( telefón )

Sme v bare. Sú tam dve osoby. Chcú sa zmocniť klasického ( vytáčacieho ) telefónu. Stačí im vytočiť jedinú kombináciu čísiel na ľubovoľnom ( klasickom ) telefóne a celé ľudstvo je zlikvidované... Vrhám sa k telefónu a podarí sa mi ho rozbiť. Ale oni sa len zasmejú, pretože už obaja držia v rukách ďalšie dva.

„ Chlapi to nie je fér “ vravím, tu v bare je priveľa telefónov.

Oni len pokývajú hlavami, púšťajú telefóny na zem, povedia „no dobre“ a pomaly sa otáčajú k dverám. Až vtedy mi dochádza, že im stačí vlámať sa do ľubovoľnej domácnosti, veď skoro všade sú telefóny. Tak to teda nie. O chvíľu sa dívame na dve rozsekané kôpky. Je nám jasné, že sú ako terminátori, schopní sa za chvíľu opätovne poskladať. Konečne skvelý nápad Reného. „ Zmiešajme ich s betónom a počkajme kým stvrdne...“.

I.2012 ( Jazuka )

Sme na vrchole v Alpách, pred nami nádherná snežná scenéria. Zadívam sa ešte vyššie a s prekvapením vidím môjho otca na paraglidingu. Ale má ho úplne zmotaný, no to mu vôbec neprekáža udržovať výšku. Obrátim pohľad smerom pod seba a vidím svoje ruky na hrazde rogala. Došlo mi, že sa musím preklopiť do ležiacej polohy. To sa mi podarí, ale pri pohľade na hĺbku podo mnou ma zo stresujú dve veci:

„Nemám padák“

„Nemám vak ( niečo podobné spacáku, ale má to otvory na ruky )“, takže za chvíľu budem stvrdnutý ako štolverka. Snažím sa držať v náveternej strane. Darí sa mi to, ale pritom ma rýchlo unáša pozdĺž hrebeňa. Až tak rýchlo, že sa dostávam nad Dereše a navyše nezasnežené. Aj som si vydýchol, ale predčasne, lebo ma strhávalo na záveternú stranu a hrozilo mi každú chvíľu vhupnutie do turbulencie a pád. No bočný ťah nad hrebeňom sa znásobil, preletel som ponad tri Súľovské skaly a ako som sa za nimi obzeral, zavadil som pravou stranou o autobusovú búdku ( celú z plexiskla ) a čo chvíľa sa mi začali mihať pred očami prvé domy dediny. Zaujal ma mimoriadne jej názov: „JAZUKA“. Vietor poľavil, bezproblémovo som pristál, vytiahol som mobil a poslal som žene SMS-ku: „ Som v Jazuke, všetko o.k. “